Články

 

Pomaly vchádzame do hlbokých myšlienok. Vedúcou nitkou je nám problém, ktorý ju sužuje už niekoľko rokov. Neliečiteľná diagnóza podľa klasickej medicíny, prísna diéta až do smrti. Skôr, než za sebou necháme racionálny rozum, vysvetľujem jej poslednú zásadu regresnej terapie: „Nepracujeme s oficiálnymi diagnózami klasickej medicíny. Pracujeme so subjektívne pociťovanými ťažkosťami, pozeráme sa na ne z úplne iného uhla pohľadu. Liečiteľom je v tomto prípade naše podvedomie, niektorými označované ako Vyššie Ja.“ Možno jednoduchý ľudový názov duša by úplne stačil.

 

Zanechávame za sebou racionálne rozmýšľanie i iracionálne, nesúrodé výbuchy emócií. Začína sa načúvanie sebe samej a prechádzka do vlastného vnútra. Čaká nás dobrodružstvo, v ktorom sme sami sebe režisérom, aktérom i pozorovateľom. Toľko úrovní a toľko možností. Len nech sa nestratíme – to je úlohou terapeuta, ktorý vchádza s klientom na posvätnú pôdu jeho vnútra. Dialóg s podvedomím môže začať.

 

Prvá scéna skutočnej hĺbky začína na stredovekom hrade. Zatiaľ sú kontúry nejasné, okrem obrysov hradu si nevieme nič viac vybaviť. „Ako sa v tej chvíli cítiš?“ Pomáham klientke. Familiárnosť je v tomto prípade na mieste, uľahčuje plynulosť komunikácie. Mierne spomaľujem jej koncentráciu, upriamujem ju na detaily, aby ťažké emócie, skryté v obraze, sa mohli rozvinúť.

 

Vchádzame do ťažkej časti deja. Objavuje sa viacero silno prežívaných pocitov, ktoré dopĺňajú dej. Bolesť zo zrady, hnev, nenávisť. Zmätenie, ktoré sprevádza túto časť ,je prirodzenou súčasťou terapie. „Rana v bruchu ma veľmi bolí...už mám asi aj horúčku...celé telo sa mi trasie od vyčerpania...aj teraz, ako sedím u vás v kresle, cítim, že ma žalúdok veľmi bolí. Zomieram...vidím sa zhora. Odchádzam. Ako to, že sa vidím zvonka a zároveň som i tom tele?“ Bolesť v žalúdku pretrváva.

 

Druhý prechod udalosťou nám prináša viacej informácií. Žena zrazu chápe, ako kúsky deja zapadajú do seba. Vidí v deji seba, svoje pocity i možnosti, ktoré sa jej otvárajú pochopením obrazov, ktoré jej hlboké podvedomie otvorilo. Objavuje sa prijatie celej situácie, ktorá sa v nej v podobe určitého verklíka objavovala dlhé roky. Prijatie znamená odpustenie. Komu? Komu môžeme odpúšťať tragickú a traumatickú smrť kdesi na stredovekom hrade? Nemáme vinníka. V dejoch vlastného vnútra hľadanie vinníka totiž stráca zmysel. Nenapraví bolesť, len ju udrží pri živote. Ideme opačným smerom. Otvoriť, spoznať a prijať. Bolesť žalúdka ustupuje, rany na duši sa hoja.

 

Tretí prechod udalosťou je súkromný – potichu uceľuje to, čo sa začalo hojiť. Dnes sme liečili žalúdok, objavili sme význam ťaživých obrazov podvedomia, pochopili, že život sa môže odohrávať na úplne inej rovine Bytia, ak skutočne chceme. Dvojhodinové sedenie a život zrazu vnímame úplne inými očami. Bolesti v žalúdku ustali, žena odchádza spokojná.